Popolcovej strede predchádzalo obdobie fašiangového ošiaľu. Aj v minulosti si najmä mladí ľudia užívali masky a prestrojenia, odvšadiaľ znela hudba a spev. Fašiangy boli obdobie prajúce oslavám a svadbám. Nerozhodní slobodní mládenci pociťovali rodičovský nátlak, aby si čím skôr vybrali dievčinu a svadbu stihli ešte pred pôstom. Slobodné dievčiny sa utiekali aj k obľúbenej ľúbostnej mágii zo strachu, že sa cez obdobie fašiang nevydajú. Ľudia si dopriavali hojnosť aj v jedle, pití a zábave.

Zdroj: Facebook/ Múzeum slovenskej dediny

Avšak s príchodom Popolcovej stredy doznela aj posledná muzika, skončili sa roztopašné tancovačky a oslavy. Riady sa po mastných jedlách poriadne poumývali a nastal pôst. V niektorých regiónoch sa dokonca používal aj iný riad, aby sa gazdiné vyhli risku, že kdesi predsa len prehliadli kúsok masti alebo mäsa. Dievčiny, ktorým sa nepodarilo dostať pod čepiec, museli čakať až po koniec pôstneho obdobia. Svadba sa cez pôst nekonala ani v prípade, že bola nádejná nevesta v druhom stave.

Pre kresťanov Popolcová streda pripomína dôležitosť pokánia. Kňazi v kostoloch popolom robia na čelá veriacich znak kríža so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.“ Predchodca tohto úkonu pochádza už z 8. storočia, ale určený bol predovšetkým veľkým hriešnikom, o ktorých priestupkoch verejnosť vedela. Títo vstupovali do kostolov bosí a popol si sypali na hlavu.

Zdroj: Facebook/ Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Spojitosť tohto dňa s popolom mala aj iný význam, po ktorom ale musíme pátrať ešte hlbšie v histórii. Súvisela s praslovanským spaľovaním mŕtvych a so zvykom pozostalých, ktorí si na počesť nebožtíka posypali hlavu popolom. V tomto význame daná tradícia poukazovala na spojenie živých so svojimi mŕtvymi predkami.

Vráťme sa však k našim prarodičom a množstvu zákazov, ktorý pre nich Popolcová streda so sebou prinášala. Ako to už bolo zvykom, väčšina zákazov sa týkala najmä žien. Nesmeli šiť, priasť ani tkať a ak by sa opovážili manželovi čo len gombík prišiť, boli by priam zodpovedné za tragédiu. Veď muž, ktorý by mal vo svojom oblečení aj tú najmenšiu niť pochádzajúcu z tohto dňa, mal predpovedané zahynúť pri prácach v hore. Ak by niekoho napadlo tancovať alebo spievať, v lete by popadalo zo stromov ovocie. A napokon, ak by niekto podkul koňa, isto by sa stalo nešťastie.

Zdroj: Facebook/ Múzeum slovenskej dediny

Tradície našich predkov boli bohaté každý kalendárny deň. Niektoré ich zvyky nás prekvapia, niektoré nás možno inšpirujú, no každý z nich je cenným svedkom minulosti a ich hodnotného života.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Tradície na Slovensku (Zora Mintálová- Zubercová), Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Katarína Nádaská).