Narodil sa 23. februára 1896 do rodiny tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny Cígerovej vo Zvolenskej Slatine. Pochádzal zo siedmych detí a chlapčenské roky prežil v prostredí dediny. Jeho rodina nepatrila k bohatým, ale oplývala súdržnosťou a láskavými vzťahmi, ktoré súrodenci posilňovali aj v dospelosti. Naplnené detstvo sa odrazilo aj v jeho neskoršej tvorbe.

Za štúdiom chodil do Zvolena, neskôr sa presťahovali do Krupiny. Svoje vzdelanie dokončil na Maďarskom štátnom ústave pre školy ľudové v Leviciach. Bez otcovho zásahu by pravdepodobne rozvíjal svoj maliarsky talent, ktorému sa naplno venoval už od strednej školy. Pre otcove obavy o jeho budúcnosť sa však rozhodol pre učiteľskú dráhu. Najprv pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach, avšak v prvej svetovej vojne odišiel bojovať na taliansky front. Po tomto období sa vrátil k učeniu. Významnú časť svojho života prežil v Martine, kde sa podieľal aj na detskom časopise Slniečko.

Zdroj: Archív TASR, Erika Ďurčová

Po sobáši s Annou Valériou Ružinákovou sa presťahoval do Krupiny, kde po narodení ich syna Juraja nasledovalo jeho autorsky najbohatšie obdobie. Neskôr pôsobil aj ako predseda Matice slovenskej, kde dokázal naplno využiť potenciál tejto národnej inštitúcie, rozvíjal jej vydavateľskú aj výskumnú činnosť a pozdvihol ju na vysokú úroveň rozmachu.

Treba ale zdôrazniť, že bol vyznávačom Tisovho režimu a svoj kladný postoj k Slovenskému štátu nezakrýval. V časoch, keď jednal v mene Matice slovenskej, arizoval zinkografiu v Žiline, ktorá bola podnikom židovského tlačiara Oskara Horského. Pôvodný majiteľ neskôr skončil v rukách nacistov a bol popravený.

Prinajmenšom kontroverzným by sa dal označiť aj jeho postoj k Slovenskému národnému povstaniu, ktoré označil za nezmyselnú vzburu proti vlastnému samostatnému štátu. Svoje názory priamo aj nepriamo vyjadruje vo svojich románoch, kde partizánov vykresľuje ako zloduchov kým Nemcov opisuje ako čistých a upravených.

Po vypuknutí Povstania ho zatkli a následne prepustili. V marci 1945 prijal vtedajšiu Štátnu cenu a presťahoval sa z Martina do Bratislavy. Neskôr, rozčarovaný z postojov spolupracovníkov a v obavách z vývoja situácie na Slovensku emigroval do Rakúska, potom do Talianska a konečnou stanicou sa pre neho stala Argentína.

Náročnosť nových začiatkov ho poznačila, avšak postupne sa vrátil k literárnej tvorbe. Bol zvolený za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov a stal sa aj predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí. Smrť ho našla v Lujáne 13. júla 1960, len krátky čas potom zomrela aj jeho manželka.

Zdroj: Archív TASR, Pavol Ďurčo

Jeho literárna tvorba odrážala duchovné bohatstvo jeho života. Radosti i strasti detských liet prežitých s rodičmi a súrodencami naznačil v novele Tomčíkovci, o svojich myšlienkach z talianskeho frontu písal v románe Pisár Gráč. Preslávili ho najmä Jozef Mak, Sedem sŕdc či Chlieb, deti si získal jeho Smelý Zajko, Budkáčik a Dubkáčik či Tri múdre kozliatka.

Médiá Československa kvôli vtedajšej komunistickej vláde o jeho smrti nepísali, ani neinformovali. Až po páde komunizmu bola jeho osobnosť politicky i umelecky rehabilitovaná, jeho aj manželkine ostatky boli uložené na martinskom Národnom cintoríne. Jozef Cíger Hronský , aj napriek svojej kontroverznosti, ostáva mimoriadnou osobnosťou slovenskej literatúry a jeho prínos do nej je markantný aj dnes.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Osudy osobností Slovenska (Jozef Leikert)