Narodil sa do mnohodetnej rodiny v dedinke Staškov na Kysuciach. Bol to región plný krásnej prírody, ale aj surovej chudoby a Jozefovi, ako aj mnohým iným, chudoba neumožnila dosiahnuť vysoké vzdelanie dlhými štúdiami. Jadro jeho vzácneho umenia však môžeme hľadať v jeho detstve, u jeho láskavých rodičov. Napriek nedostatku materiálneho majetku mu jeho drahá matka pomohla vytvoriť si bohatý vnútorný svet, viedla ho k pokore a jednoduchosti. Ohienok lásky k herectvu rozdúchal otec, ktorý bol vášnivým ochotníckym hercom.

Zdroj: Archív TASR, Erika Ďurčová

Namiesto škôl musel Jozef ťažko pracovať. Najprv robil kresliča, ale nezľakol sa ani robotníckych činností, zúčastnil sa aj nútených prác v Nemecku cez obdobie vojny. Rád sa pohyboval medzi ľuďmi, rád počúval ich príbehy a do pamäti si ukladal mnohé zážitky, ktoré mu boli rozpovedané. Prvé úspechy si ho počkali v ochotníckom divadle v Považskej Bystrici a postupom času sa mu otvorili zlaté dvere do profesionálneho Slovenského komorného divadla v Martine. Tu sa mohol realizovať naplno a jeho herecké schopnosti sa vycibrili k bravúrnym výkonom.

Nech hral akékoľvek roly, komické, tragické, alebo dramatické, ľudia mu ich verili. Ako vedel divákov rozosmiať, vedel ich aj rozplakať. Za svoju bohatú kariéru sa mu dostalo niekoľko prirovnaní. Volali ho slovenský Charlie Chaplin i Jean Gabin, on však vždy a za každých okolností ostával Jozefom Kronerom. Jedinečným, nenapodobiteľným, nezabudnuteľným.

Zdroj: Facebook/ Divadelný ústav

Jozef Kroner na javisku prežil životy desiatok postáv, ktorým vdýchol dušu a natrvalo ich vryl do pamäti divákov. Bol smiešnym, hlúpym aj ľudským Kubom, autentickým Profesorom Poležajevom, intrigánskym Jagom v Othellovi, Jožkom Púčikom v hre Ivana Stodolu, Valentínom Kubišom v Polnočnej omši, Uhríkom v Kým kohút nezaspieva...

Svoje miesto si našiel aj mimo divadelných dosiek, vo svete filmu. Zbojník Pacho, Sváko Ragana, Martin Pichanda a pravdaže legendárny Tóno Brtka v ocenenom filme Obchod na Korze, tým všetkým dal kus zo seba a divákom zážitok z unikátneho stvárnenia postáv.

Keď spomíname jeho úspechy, nesmieme vynechať rozhlas. Pre Jozefa to bola srdcovka a svojim hlasom oživil rozprávky o Maťkovi a Kubkovi a mnoho iných, ktoré so zatajeným dychom počúvali deti v celej krajine.

Zdroj: Archív TASR, Martin Baumann

Dvanásty marcový deň v roku 1998 Jozef Kroner opustil svet, v ktorom zanechal nezmazateľnú stopu. Svoje najdojemnejšie vyznanie vyslovil pri rozhovoroch do knihy „Osud to tak chcel.“

„Herecké umenie je silné a neopakovateľné v tom, že dokáže človeka očistiť a nasýtiť, ale aj v tom, že ho drží v pochybnostiach, aby nebol spokojný sám so sebou. Herecké umenie dokáže človeka vyzliecť až do úplnej nahoty duše, aby ho potom zaodelo do tých najkrajších šiat, kráľovských. Podstatou môjho herectva je predniesť, ukázať, čo sa vo mne skrýva, deje, ako zápasím so životom, ale aj ako sa z neho radujem. Je to veľká spoveď, dokonca väčšia, ako tá v tmavej spovednici kostola, kde svoje hriechy zverujem jednému človekovi. V divadle sa spovedám všetkým, a to ešte na vysvietenom javisku. Jedno viem s istotou- tak ako dokážem rozospievať svoje srdce, tak rozospievam i srdcia divákov.“ Jozef Kroner

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Osudy osobností Slovenska (Jozef Leikert)