Čo je úlohou liečebného pedagóga na psychiatrickom oddelení?

• Liečebný pedagóg v psychiatrii využíva terapeutické a pedagogické princípy a techniky na podporu liečby u ľudí s duševným ochorením. Práca liečebného pedagóga je založená na úcte k človeku, ktorého vníma celostne vo svojej bio-psycho-sociálnej jednote ako jedinečné indivíduum, ktoré smeruje k integrite. Pri svojej práci využívame komunikáciu, činnosti a umenie, pričom sa pacientom cielene ponúkajú aj zážitky spolupatričnosti, vzájomnej podpory, akceptácie, tolerancie a rešpektu, čím sa posilňuje autonómia zúčastnených. Našou snahou je podporiť kompetencie pacientov, aby vedeli žiť svoj život a riešiť svoje problémy.

Aké formy terapií praktizujete s vašimi pacientmi?

• Vo všeobecnosti sa liečební pedagógovia venujú rôznym formám terapií, akými sú napríklad arteterapia, ergoterapia, biblioterapia, muzikoterapia, psychomotorická terapia a dramatoterapia. Terapie sa praktizujú podľa osobnostných preferencií terapeuta alebo pacienta. Na našom oddelení dostávajú pacienti na výber z rôznych terapeutických činností. Jedna z často praktizovaných terapií je biblioterapia, pri ktorej sa využíva práca s literárnym textom na liečbu a podporu psychického a emocionálneho zdravia pacientov.

V rámci bibliotepie využívame aj princípy cinematerapie a videoterapie. Ide o vedomé a cielené sledovanie terapeutom vybraného filmu alebo kreatívna tvorba vlastných krátkych video nahrávok pacientom, kde film môže na jednej strane poskytnúť priestor na odhalenie a pochopenie maladaptívnych presvedčení pacienta, ale tiež môže osloviť u pacienta jeho potlačené obsahy a odhaliť mu v jeho živote dôležité témy. Toto rozpoznanie mu môže dopomôcť k odhaleniu prekážok, ktoré mu bránia žiť plnohodnotný život a tiež rozpoznať aj jeho silné stránky osobnosti.

Takýmto spôsobom sa pracuje tiež aj v rámci arteterapie, kde tvorivú výtvarnú činnosť používame na odhalenie týchto prekážok, katarziu a následne spracovanie týchto tém a obsahov. Ďalšou nami využívanou činnostnou je ergoterapia. Je to terapia prácou, ktorá slúži na zlepšenie kvality života človeka, tým že sa pacient aktívne zapája do činnosti, ktorú si vybral buď v terapeutickej dielničke, v skleníku alebo v areáli nemocnice. Cieľom je podporiť zdravie a celkový pocit pohody pacienta prostredníctvom zmysluplnej činnosti.

Ak pacienti o tieto terapie neprejavujú záujem, môžu sa zúčastniť aktivity zameranej na kognitívny tréning, kde sa za pomoci spoločenských hier zameraných na kognitívne funkcie alebo prostredníctvom činnosti a pri vypracovaní kognitívnych cvičení rozvíjajú rôzne kognitívne funkcie, ktoré sú u pacienta oslabené. Dôležitou súčasťou psychosociálnej rehabilitácie je aj nácvik relaxačných techník a uvoľňovacích cvičení. K tomu využívame riadenú relaxáciu, autogénny tréning a relaxáciu s afirmáciami.

Aký je rozdiel medzi liečebným pedagógom a psychológom?

• Liečebná pedagogika spočíva v terapeuticko-výchovnom pôsobení, ktoré spája liečenie s výchovou, pričom výchova znamená byť blízko a vnímať človeka ako celok v jeho osobnom príbehu. V praxi to znamená byť prítomný pri človeku, počúvať, dávať priestor na vyjadrenie slovami, alebo pomocou techník, ktoré pomôžu pacientovi porozumieť viac sebe a zistiť, čo je preňho v jeho situácii najlepšia cesta. Liečebno-pedagogické úlohy sa zameriavajú na rozvíjanie kompetencie človeka v ťažkom životnom období. Vychádza sa z pochopenia jedinečnej situácie človeka.

Ľudia si nás, liečebných pedagógov, často mýlia so psychológmi, keďže predmet záujmu psychológov sa značne prelína s oblasťou záujmu liečebnej pedagogiky. Našim spoločným cieľom je pomôcť vysvetliť a pozitívne ovplyvniť správanie a sebaprežívanie. Nedá sa vyhnúť mnohostrannému prepojeniu v teórii aj praxi. A kým psychológia skúma vzťah medzi bytím a skúsenosťou, pedagogika sa zaujíma o vzťah medzi bytím a možnosťou. Ďalší rozdiel je aj v diagnostike pacientov. Psychologické vyšetrenia sú súčasťou určovania diagnózy pacienta. Liečebno-pedagogická diagnostika slúži hlavne nám liečebným pedagógom predovšetkým na pochopenie človeka a jeho situácie. Poznanie človeka v jeho komplexnej situácii je východiskom pre výber a ponúkanie činností.

Čo vás na vašej práci baví?

Alena:

• Mňa na práci baví predovšetkým to, že je nesmierne kreatívna a tvorivá. Je to vždy jedinečné, pretože každý človek je jedinečná bytosť, ktorá potrebuje individuálny prístup. Každý má svoj životný príbeh, v ktorom musíme spoločne hľadať jeho smer.

Zuzana:

• Naša práca mi dáva zmysel. Osobne sama čerpám od ľudí inšpiráciu a neustále sa presviedčam o obrovskej sile, ktorú v sebe človek má. Niektoré životné príbehy sú veľmi ťažké a je obdivuhodné ako ich ľudia zvládli a prekonali, čím všetkým si prešli a napriek tomu, keď ich znova život zrazí na kolená dokážu vstať, pokračovať a hľadať cestu k zotaveniu a plnohodnotnému životu. Teší ma to, že môžem byť súčasťou a svedkom zmeny, kedy človek vystúpi z bezmocnosti do sily, ktorú v sebe znovu objaví.

Ktorý príbeh pacienta vám utkvel v pamäti?

Zuzana:

• Momentálne sa venujem činnosti, ktorá zhŕňa zber rozhovorov s dlhodobo abstinujúcimi alkoholikmi, ktorí boli v minulosti hospitalizovaní na našom oddelení. Doslova žasnem nad tým, kde sa v živote posunuli a čo všetko už počas abstinencie dokázali. Obdivujem, že sa im podarilo vymaniť z okov závislosti, prevrátiť svoj život naruby a že ho dokážu dnes plnohodnotne žiť. Spomínam si na pacienta, ktorý konštruoval v rámci ergoterapie lavičky. Veľmi ho to bavilo a chcel sa tomu venovať aj počas víkendov. Nezabudnem na vetu, ktorú mi povedal: „Kvôli alkoholu som zabudol na to, ako mám rád túto prácu.“ Ľudia pre závislosť zabudnú na všetky svoje záľuby a na všetko, čo bolo pre nich kedysi dôležité. Ak sa potom na nejaký čas od alkoholu očistia a začnú pozerať na svoj život triezvo, tak majú možnosť znovu objaviť svoje hodnoty. V tom je naša práca pekná. Ponúkame pacientom podnety a činnosti, vďaka ktorým zažívajú už možno zabudnuté pocity úspechu, čo im pomáha meniť postoj k sebe a k životu.

Alena:

• Spomínam si na prípad pacienta s psychózou, ktorému priniesla ergoterapia mimoriadne priaznivý impulz. Mal veľmi ťažkú situáciu a nevedel sa z tej psychózy dostať. Počas prechádzky v parku mi začal rozprávať o faune a flóre v areáli nemocnice. Pred tým som netušila, čomu sa venoval a mňa zaujalo, ako hovorí a opisuje rôzne druhy rastlín a vtáctva. Vyzvala som ho, aby nám to napísal, aby sme si mohli spraviť náučné pomôcky. Prekvapil ma, keď na tom pracoval cez víkend, vypracoval projekt parku a veľmi ho to nadchlo. Spoločne s pacientmi začal presádzať rastliny, zbierať bylinky, variť čaje. Táto činnosť ho z tej psychózy integrovala medzi ostatných a znovu našiel seba. Dozvedeli sme sa, že študoval prírodné vedy, čo sme predtým nevedeli. Zrazu bol ako vymenený, komunikoval s ostatnými a vrátil sa k sebe samému práve aj cez túto činnosť.

Máte skúsenosti aj s takými pacientmi, ktorí v rámci terapií nechcú spolupracovať?

• Zväčša sa s týmto problémom na otvorenom oddelení nestretávame. Je to zriedkavé, pretože pacientom dávame možnosť voľby v tom zmysle, že si môžu vybrať z ponúkaných druhov činností. Ak sa nechcú zúčastniť biblioterapie, arteterapie alebo ergoterapie, kognitívne cvičenia sa nám ukázali ako dobrá alternatíva, pri ktorej si pacienti môžu zahrať hru na precvičenie kognitívnych funkcii alebo vypracovať písomne rôzne kognitívne cvičenia. Tiež si môžu vybrať relaxačné kreslenie, pri ktorom si vymaľujú mandaly a práve takéto nenásilné kreslenie pomáha človeku aj rozprávať a povedať o sebe viac. Ak si už pacient nejakú aktivitu vyberie, je dôležité, aby pri nej nejaký čas vydržal. Aj tu je dôležité ustrážiť hranice, pretože v liečbe je potrebné naučiť sa zvládať aj určitú mieru frustrácie. To znamená, že ak si už pacient nejakú činnosť a zaradenie do skupiny vyberie, snažíme sa ho motivovať, aby pri tom nejaký čas zostal. Pri niektorých diagnózach je problémom práve zvládanie frustrácie.

Na akútnych oddeleniach rešpektujeme stav pacientov, ale aj tam sa ich snažíme motivovať Pozývame do terapie, vyzývame aby si to skúsili a zväčša po prvej skúsenosti už potom na ďalší krát radi prídu. Niekedy na nás už nedočkavo čakajú. Samozrejme, vždy to závisí od ich aktuálneho stavu. Do aktivít ich nenútime, ak nám pacient povie, že mu niektorá činnosť nerobí dobre, tak na to netlačíme. Musíme odhadnúť aktuálnu situáciu, v ktorej sa práve pacient nachádza. Ak by sme na neho tlačili, nemalo by to význam. Predovšetkým musíme byť vnímavé a našich pacientov dobre počúvať, aby sme vedeli identifikovať činnosť, ktorá dáva človeku zmysel a pomocou ktorej sa môže priblížiť viac k sebe.