Ako ôsme z desiatich detí, sa Ľudmila 26. apríla 1872 narodila do skromnej rodiny učiteľa Rudolfa Riznera v Horných Bzinciach. Svoju životnú púť začala slabá a po celý život ju sprevádzali choroby, dokonca po osýpkach v detstve takmer oslepla (lekári jej dokázali zachrániť iba jedno oko). Ďalšia rana, ktorá ju hlboko zasiahla, bola smrť jej milovaného brata, ktorý zomrel ako osemročné dieťa. Miloslav svoju malú sestričku zbožňoval a práve vďaka nemu prišla prvýkrát do kontaktu s rozprávkami, ktoré jej rád čítaval.

Zdroj: Archív TASR

Jej doba nepriala vzdelávaniu dievčat, avšak vďaka otcovi a strýkovi, takisto učiteľovi, bola v štúdiu podporovaná. Ľudmilinou najväčšou láskou sa stali knihy a už v mladom veku mala prečítané mnohé slovenské diela. Obdivovala nielen slovenských a českých autorov, ale vyhľadávala aj nemeckú a ruskú literatúru. V staršom veku viedla korešpondenciu s Martinom Rázusom, Teréziou Vansovou i s Pavlom Országhom Hviezdoslavom.

Začínala písať pod rôznymi pseudonymami, ako napríklad Nechtík, Ľudka, Nevädza... Medzi jej známe diela patria Piesne samoty, Blud a Žena, V otroctve, Ondráš, Balady a povesti... Napriek mnohým známym dielam pre dospelých, snáď ešte jasnejšie svieti jej detská tvorba, ktorá robí radosť aj dnešnej generácií detí, a ktorá pre mnohé malé tváričky predstavuje vstup do sveta literatúry. Medzi jej najznámejšie patria Čin-čin, Zajko Bojko, Čarovné skielka, Kytka veršov pre slovenské dietky...

Zdroj: Alžbeta Mareková

Ľudmila sa napriek vlastnému podlomenému zdraviu do smrti starala o oboch rodičov. Zomrela 2. marca 1951, no jej posolstvo je dodnes živé. V každom riadku jej veršov môžeme cítiť veľkolepú osobnosť, ktorá prežila svoj život v obrovskej pokore.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Osudy osobností Slovenska (Jozef Leikert)