Na životné jubileum hrdinu si spomenuli Členovi a sympatizanti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Jeho príbeh opísal novinár a šéfredaktor časopisu Obrana Pavol Vitko už pred dvomi rokmi. Takto opísal jeho príbeh.

V roku 1943 sa ako veliteľ družstva Slovenskej armády dostal na Ukrajinu. Bezohľadnosť a surovosť nacistov voči miestnemu obyvateľstvu ho podnietila k prechodu k partizánom na konci októbra. Po preverení v tábore pre zajatcov bol vybratý na výcvik do 2. čs. paradesantnej brigády. Po výcviku v Jefremove bol okamžite nasadený do Karpatsko-duklianskej operácie.

Stal sa veliteľom 3. čaty a pri meste Przemyśl sa aktívne zapojil do bojov. Len o vlások unikol smrti po mínometnej paľbe, ktorej následkom zahynul vedľa neho stojaci vojak.

„Nemci spustili pri Pisarowciach priehradnú paľbu, vybuchovali míny, guľometné guľky kosili sprava doľava. Veliteľ roty začal kričať, ako keby prišiel o rozum. Bol celkom mimo. Skryť sa dalo zaľahnutím do zemiačniska. Vedel som, že pole pri ceste bude celkom isto zamínované. No zatvoril som oči a preskočil priekopu. Lúčil som sa so životom. Bol som si istý, že ma vo vzduchu prereže streľba z guľometu alebo po dopade na zem vyletím do vzduchu po výbuchu míny.“

V boji utrpel priestrel nohy a na päť týždňov sa dostal do nemocnice, kde sa zotavoval.

V polovici októbra ich Lisunov – 2 pri transporte na letisko Tri duby zasiahol stíhač a pri páde zahynulo dovedna 19 mužov. Následne sa zapojil do bojov až do konca októbra, kedy vojaci prešli na partizánsky spôsob boja a stiahli sa do hôr. Pre hnisajúcu nohu sa vrátil domov do Báhoňa, kde sa skrýval až do jari 1945. Následne sa pripojil k 1. čs. armádnemu zboru v Ružomberku a po skončení vojny pôsobil na južnej hranici. Podieľal sa na príprave výmeny obyvateľstva a v armáde zostal až do odchodu do zálohy v roku 1981.

Je držiteľom niekoľkých desiatok domácich a zahraničných vyznamenaní.

Po odchode do výslužby sa ako člen SZPB zapojil do množstva prednášok, besied a ďalších aktivít spojených s udržiavaním povedomia o význame Slovenského národného povstania pre našu krajinu.

Jeho mottom je: Fašizmus musíme nenávidieť, nie tolerovať.