Napriek tomu, že sa Živý bič ocitol medzi zakázanými knihami v nacistickom Nemecku, jeho autor pôsobil v čase vojnovej Slovenskej republike (1939 - 1945) ako šéfredaktor denníka Gardista.

V sobotu 24. augusta uplynie od narodenia Mila Urbana, spisovateľa, redaktora a prekladateľa, 120 rokov.

Milo Urban sa narodil 24. augusta 1904 na Orave v obci Rabčice. Dospieval v ťažkých sociálnych pomeroch, najmä po tragickej smrti svojho otca. V rokoch 1915 – 1919 študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej. Ďalšie štúdium na vyššom gymnáziu v Ružomberku pre nedostatok financií nedokončil podobne ako štúdium na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici.

V roku 1921 nastúpil ako pomocný redaktor v redakcii Slováka v Ružomberku. Tri roky (1922, 1924, 1925) pôsobil ako úradník Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Ako redaktor pracoval (1925 - 1926) v denníku Slovenský národ a v rokoch 1928 - 1940 v kultúrnej rubrike denníka Slovák.

V roku 1940 sa stal šéfredaktorom denníka Gardista, tlačového orgánu Hlinkovej gardy, v ktorom pôsobil do roku 1945, keď emigroval s rodinou do Rakúska. Internovaný bol v americkej zóne, odkiaľ ho v roku 1947 eskortovali naspäť do Československa a o rok neskôr odsúdili na verejné pokarhanie za novinársku činnosť v období vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945).

Od roku 1948 žil v Chorvátskom Grobe, do Bratislavy sa vrátil v roku 1974. O Urbanovom živote a pôsobení v Gardistovi pojednáva napríklad divadelná hra Jany Juráňovej Tichý bič.

Prvú poviedku uverejnil Milo Urban v roku 1920 v študentskom časopise Vatra. O dva roku neskôr knižne debutoval novelou Jašek Kutliak spod Bučiny. V roku 1928 vydal sedem noviel v knihe Výkriky bez ozveny. Jeho novela Za vyšným mlynom z roku 1926 sa stala predlohou na libreto Suchoňovej opery Krútňava. Novelistickú tvorbu z rokov 1927 – 1930 zasa zaradil do knihy Z tichého frontu (1932).

Jeho mimoriadne úspešný román Živý bič z roku 1927 patrí medzi kľúčové diela medzivojnovej slovenskej literatúry. Je zložený z dvoch častí: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Dej sa odohráva koncom prvej svetovej vojny a tesne po nej v hornooravskej dedine Ráztoky. Na opísanie tragédie prvej svetovej vojny Urban nepotreboval zákopy a prvú líniu. Život jednej dediny a osud jej obyvateľov mu bohato vystačil.

Živý bič bol preložený do nemčiny, ale po nástupe fašizmu v Nemecku ho spolu s dielami spisovateľov Thomasa Manna či Ericha Maria Remarquea pálili sfanatizované davy. Román bol v roku aj úspešne sfilmovaný režisérom Martinom Ťapákom. Hlavné postavy stvárnili Viera Strnisková, Štefan Kvietik, Emília Vášáryová či Mikuláš Huba.

Na Živý bič voľne nadväzujú romány Hmly na úsvite (1930) a V osídlach (1940). Po viacročnej vynútenej odmlke vydal Urban romány Zhasnuté svetlá (1957) a Kto seje vietor (1964). Posmrtne mu vyšiel aj román Železom po železe (1996).

Na prvú knihu memoárov Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna z roku 1970 mala nadviazať ďalšia kniha spomienok Kade-tade po Halinde, ktorá však nemohla počas normalizácie vyjsť, a tak sa objavila až v roku 1992. Na ňu nadväzujú memoárové knihy Na brehu krvavej rieky (1994) a Sloboda nie špás (1995), ktoré v rukopise dokončil v roku 1977.

Milo Urban zomrel 10. marca 1982 v Bratislave vo veku 77 rokov.