Pôvodom Ruska Kuzminová reprezentuje Slovensko od roku 2008. V októbri 2019 síce oznámila koniec kariéry, no po 58 mesiacoch sa vrátila k biatlonu a v januári 2024 štartovala na domácich ME v Osrblí. V šprinte obsadila 59. miesto, v stíhačke sa umiestnila na 39. priečke a štafetu dostala z 11. na 6. pozíciu. Neskôr sa predstavila aj v pretekoch Svetového pohára.

Okrem šiestich olympijských medailí má v zbierke aj tri cenné kovy z MS - zlato z Östersundu (2019), striebro z Pchjongčchangu (2009) a bronz z Chantij-Mansijsku (2011).

Narodila sa 28. augusta 1984 v bývalom Sovietskom zväze, v sibírskom meste Ťumeň. Biatlonu sa venoval aj jej o tri roky mladší brat Anton Šipulin, ruský reprezentant, ktorý má striebro z olympiády vo Vancouveri 2010 a olympijské zlato zo Soči 2014 (v oboch prípadoch v štafete 4 x 7,5 km).

Kuzminová začala kariéru ako klasická lyžiarka. Behu na lyžiach sa venovala do svojich 15 rokov, keď jej otec Vladimir Šipulin poradil vyskúšať biatlon.

Ako biatlonistka sa stala členkou ruského juniorského tímu a v roku 2002 vybojovala striebro na majstrovstvách sveta juniorov. Popri tom zaznamenala piate miesto v stíhacích pretekoch a ôsmu priečku v šprinte. Celkovo ako juniorská reprezentantka získala sedem medailových umiestnení.

V roku 2006 debutovala na pretekoch Svetového pohára v nemeckom Oberhofe a prvé body do rebríčka Svetového pohára si pripísala v tom istom roku 29. novembra na pretekoch v Östersunde.

Jej kariéru ruskej biatlonovej reprezentantky prerušila láska a materstvo. V lanovke v rakúskych Alpách sa totiž zoznámila so svojím budúcim manželom, biatlonistom Danielom Kuzminom, ktorý v tom čase už pôsobil na Slovensku v Banskej Bystrici. V roku 2007 sa im narodil syn Jelisej. Kuzminová nemohla pre materské povinnosti odcestovať na reprezentačné sústredenie, a tak sa s ňou vedenie ruskej reprezentácie rozlúčilo s tým, že materstvo a vrcholový šport sa nedajú skĺbiť.

Najúspešnejšia slovenská biatlonová reprezentantka sa však nevzdala a odišla na Slovensko za svojím partnerom Danielom, ktorý sa neskôr stal jedným z jej trénerov. Oslovil šéfa slovenského biatlonu Juraja Sanitru, či by SZB nemal záujem angažovať ruskú biatlonistku. V roku 2008 získala slovenské občianstvo a jej úspešná kariéra sa začala odohrávať už pod slovenskou vlajkou v Klube biatlonu VŠC Dukla Banská Bystrica.

V slovenských farbách sa prvýkrát predstavila 19. decembra 2008 na pretekoch kategórie IBU Cup v talianskom Val Martello. Na prvých pretekoch kategórie Svetového pohára sa zúčastnila v rakúskom Hochfizene. Svoje prvé pódiové umiestnenie dosiahla na MS 2009 v kórejskom Pchjongčchangu, kde v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 kilometra získala striebro.

O rok neskôr na ZOH vo Vancouveri 2010 sa definitívne etablovala medzi svetovú biatlonovú špičku. Dosiahla zlato v šprinte na 7,5 kilometra a striebro v stíhacích pretekoch.

Po úspešnej olympiáde zaznamenala medailové umiestnenie na MS 2011 v ruskom Chanty-Mansijsku, kde získala bronz v šprinte na 7,5 kilometrov. Olympijský medailový úspech zopakovala v Soči v roku 2014, kde vybojovala opäť zlato v šprinte na 7,5 kilometrov.

Aj vo veku 33 rokov patrila k favoritkám na ZOH v Pchjongčchangu 2018. V prípade zisku zlatej medaily sa mohla stať prvou biatlonistkou so zlatým hetrikom. Podarilo sa jej to 17. februára na pretekoch s hromadným štartom na 12,5 kilometra. Historickému zápisu predchádzali aj dve striebra zo stíhacích a vytrvalostných pretekov.

V roku 2019 sa zúčastnila na MS v Östersunde, kde v šprinte na 7,5 kilometra získala svoj prvý a zatiaľ jediný titul majsterky sveta.

Kuzminová patrí medzi najväčšie osobnosti histórie biatlonu. Zo ZOH má šesť medailí (3-3-0), viac má zatiaľ len Nemka Kati Wilhelmová, ktorá okrem troch zlatých a troch strieborných získala aj jednu bronzovú medailu. Kuzminová však na rozdiel od Nemky dosiahla všetky v individuálnych pretekoch. Zároveň ako jediná biatlonistka histórie vybojovala individuálne zlato na troch ZOH za sebou.

Olympijská šampiónka v biatlone si v roku 2014 z rúk prezidenta Ivana Gašparoviča prevzala Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Okrem toho vlastní od roku 2010 pamätnú medailu ministra obrany 3. stupňa a vojenský odznak náčelníka generálneho štábu SR 1. triedy. V apríli 2010 si prevzala aj najvyššie možné ocenenie Slovenského olympijského a športového výboru – Zlaté kruhy SOŠV.

Matka už dvoch detí bude s veľkou pravdepodobnosťou pokračovať v kariére aj v nastávajúcej sezóne 2024/2025.