utor viacerých prozaických, sociologických či esejistických kníh, prvý prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO), sa v pondelok 7. októbra dožíva 80 rokov.

Martin Bútora sa narodil sa 7. októbra 1944 v Bratislave. Po skončení štúdia filozofie a sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil v rokoch 1966 - 1969 ako redaktor časopisov Echo, Reflex a Kultúrny život. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a začatí tzv. normalizácie bol v rokoch 1971 – 1977 dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Do nemilosti predstaviteľov komunistického totalitného režimu sa dostal v roku 1977, keď odmietol hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977 - 1988 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni Ústavu národného zdravia.

Ako prozaik knižne debutoval v roku 1987 zbierkou poviedok Ľahkým perom, v ktorej sa prezentoval príbehmi z prostredia tápajúcich intelektuálov, hľadajúcich svoju identitu i vnútornú slobodu. Druhú prozaickú knihu Skok a kuk vydal v roku 1990 spolu s prózou Miloša Žiaka Bojím sa mať strach. Bútora svoj prozaický text koncipoval formou jedinej bohato štrukturovanej vety, v ktorej zaujal stanovisko k atmosfére 60. rokov na bratislavskej filozofickej fakulte. V tom istom roku mu vyšla aj próza Posolené v Ázii. Je aj spoluautorom scenára k filmu Skús ma objať (1991), ktorý režíroval Miloslav Luther.

V období Novembra ´89 sa aktívne zapojil do revolučného diania. Patril k členom Koordinačného výboru VPN a spolu s Petrom Zajacom mal na starosti dramaturgiu protestných zhromaždení v Bratislave. V rokoch 1991 - 1992 pôsobil v Prahe ako poradca prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR) Václava Havla. Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko a v období rokov 1993 - 1998 vyučoval na Katedre politológie Trnavskej univerzity a dva roky (1994 - 1996) bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu.

V roku 1997 stál pri vzniku Inštitút pre verejné otázky (IVO) a stal sa jeho prvým prezidentom. Na pôde IVO inicioval výskumy a publikácie, ktoré kriticky hodnotili stav demokracie a poukazovali na to ako priblížiť Slovensko k štandardu demokratických západných krajín sveta. V tomto období absolvoval aj študijné pobyty na Oxfordskej univerzite, Princetonskej univerzite a Collegium Budapest. Dva roky v Nadácii Milana Šimečku koordinoval projekt orálnej histórie ľudí, ktorí prežili holocaust.

Vo funkcii veľvyslanca SR v USA pôsobil v rokoch 1999-2003. Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO. Po diplomatickej misii a ratifikácii členstva Slovenska v NATO v americkom Kongrese sa v júni 2003 vrátil do vlasti. V roku 2004 kandidoval vo voľbách na funkciu prezidenta SR. Ako občiansky kandidát získal v prvom kole volieb 129.387 (6,51 percent) hlasov a dosiahol šieste miesto z dvanástich kandidátov.

Okrem prozaických kníh je autorom sociologických štúdií a publikácií zaoberajúcich sa budovaním demokracie na Slovensku, zahraničnou politikou, občianskou spoločnosťou, sociológiou a psychoterapiou alkoholizmu. Okrem toho so svojou manželkou

Je držiteľ Medaily za službu demokracii, ktorú mu v roku 1999 udelila Národná nadácia pre demokraciu so sídlom vo Washingtone. Prezident SR mu v roku 2002 udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za obhajobu ľudských práv a rozvoj občianskej spoločnosti. V tom istom roku sa stal aj laureátom Krištáľového krídla a nositeľom Ceny na oslavu slobody, ktorú mu udelil American Jewish Commitee.

Dostal aj Cenu Obce spisovateľov Slovenska (OSS) za rok 2010 za publikáciu Martin Bútora a kol. Kde sme? Mentálne mapy Slovenska. Cenou Dominika Tatarku za spoluautorstvo na publikácii Odkiaľ a Kam. 20 rokov samostatnosti Bútoru ocenili v roku 2013.