Na svet prišiel 28. októbra 1815 do rodiny učiteľa a organistu Samuela Štúra a Anny Štúrovej, rodenej Michalcovej. Jeho rodina a najmä otec, od ktorého získal základné vzdelanie, boli národne orientovaný a aj v Ľudovítovi zakorenili silný záujem o slovanskú kultúru.

Vyštudoval gymnázium v maďarskom Györi a neskôr aj Evanjelické lýceum v Bratislave, kde s nadšením študoval diela domácich i zahraničných autorov. Jeho neskoršie smerovanie povzbudila aj kariéra domáceho učiteľa v dome kníhkupca Schwaigera, kde nahliadol aj do utajených politických spisov, vyzdvihujúcich slobodu.

Rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Zdroj: Facebook/ SNM-Múzeum Ľ. Štúra v Modre

Na bratislavskom lýceu fungovala pod vedením profesora Palkoviča Katedra reči a literatúry česko-slovenskej. Jeho proaktívny študenti aj vďaka jeho vedeniu založili v roku 1827 Spoločnosť česko-slovenskú, kde Štúr figuroval najskôr ako zapisovateľ a potom ako podpredseda. Spolok sa venoval štúdiu dejín slovanských národov a vzdelávaniu sa v rodnej reči.

V apríli 1836 sa členovia Spoločnosti česko-slovenskej zišli na Devíne, aby si pripomenuli bohatú históriu svojho národa a posilnili svoje národné povedomie. Na tomto symbolickom mieste si zvolili nové, slovanské mená, ktoré neskôr používali aj verejne. Ľudovít Štúr si zvolil meno Velislav.

V tom istom roku Štúr ukončil svoje štúdium na lýceu a stal sa nehonorovaným námestníkom profesora Palkoviča. Na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis, ovládal však aj latinský, maďarský, nemecký, francúzsky, grécky, poľský, srbo-chorvátsky a ruský jazyk.

Zdroj: www.snm.sk

Dva roky študoval na univerzite v Halle kde sa zoznámil s Heglovou filozofiou, ktorej koncepciu sa pokúšal aplikovať na spoločenskú situáciu slovenského národa. Po návrate z univerzity sa pričinil o vznik petičného hnutia proti násilnej maďarizácii a národnému útlaku Slovákov.

Jeho meno sa stávalo čoraz zvučnejším a medzi svojimi študentami mal mnoho nasledovateľov. Ruka v ruke so slávou prišiel však aj stále silnejúci nátlak zo strany maďarských predstaviteľov. Slovenskí národovci sa pokúsili hľadať ochranu u panovníka a v roku 1842 vyslali do Viedne štvorčlennú deputáciu so Slovenským prestolným prosbopisom. Uhorský palatín všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.

Štúra to ešte viac utvrdilo v jeho zanietení a svoje snahy začal smerovať do uzákonenia jednotného spisovného jazyka. Bol presvedčený, že reč ľudu je tým najsilnejším putom, ktoré môže spojiť celý národ aj v čase kríz.

Zdroj: Facebook/ SNM-Múzeum Ľ. Štúra v Modre

V tom čase prežíval krízy aj samotný Štúr. Následkom politického tlaku ho odvolali z postu zástupcu profesora Palkoviča a dostal zákaz aj v ďalšom pôsobení na lýceu. Nepomohla ani podpora od jeho verných študentov, z ktorých dvadsaťdva na protest opustilo lýceum.

Ľudovít Štúr ďalej prednášal už len tajne, ale svojmu zanieteniu ostal verný a podnikal ďalšie aktívne kroky. Stál pri zrode spolku Tatrín a začal aj vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Vydal spis Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí i jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, ktoré obsahovala základy novej gramatiky.

Oficiálne vstúpil aj do politiky na poste snemového poslanca za mesto Zvolen a na pôde Uhorského snemu obhajoval svoje národné postoje. Štúr, Hurban a Hodža museli utiecť do Čiech po tom, ako bol na nich maďarskou vládou vydaný zatykač.

Po návrate do Uhrovca žil pod policajným dohľadom, jeho život však zasiahol dážď smutných udalostí. Postupne mu zomrel otec, matka i Adela Ostrolúcka, ktorá bola jeho dlhoročnou priateľkou. Samotný Štúr napokon skonal 12. januára v roku 1856, kedy podľahol zraneniam spôsobeným na poľovačke.

Zdroj: www.matica.sk

Štúrovo srdce bilo pre učiteľstvo, poéziu, publicistiku, politiku a jazykovedu, pričom v každej z týchto oblastí zanechal nezmazateľnú stopu. Je nesporným faktom, že po ňom ostal nezabudnuteľný odkaz nielen v literatúre, ale aj v národných dejinách.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Osudy osobností Slovenska (Jozef Leikert)