Nehodu, na následky ktorej Alexander Dubček zahynul, opisuje wikipedia takto:

„1. septembra 1992 pri dopravnej nehode pri Humpolci utrpel vážne zranenie. Vládne BMW radu 7, v ktorom sa viezol z Bratislavy do Prahy, havaroval v čase 9.25 na 88. kilometri diaľnice D1, šoféroval 37-ročný Ján Rezník z federálnej ochranky ústavných činiteľov. Išiel na prvú jazdu s Dubčekom, predtým vozil podpredsedu vlády Rudolfa Filkusa. V kritickom okamihu na úseku, kde bola za dažďa obmedzená rýchlosť na 80 km/h išlo auto rýchlosťou 120 km/h a vodič nezvládol šmyk. Auto prerazilo zvodidlá a vyletelo z diaľnice. O chvíľu na to okoloidúci vodič zastavil v odstavnom pruhu a uvidel zadnú časť BMW trčiacu do výšky. Vrak bol prázdny. Dubčeka so šoférom našiel asi 10–15 metrov od zničeného auta. Alojz K. vyšiel znovu na diaľnicu a začal stopovať okoloidúce autá. Zastavila mu sanitka a jej šofér nahlásil nehodu. Havarované vládne vozidlo malo síce vysielačku, ale nedalo sa s ňou nadviazať spojenie. Zhruba po 20 minútach dorazili z neďalekého Humpolca zdravotníci a s nimi aj hasiči a policajti. Do operačnej sály nemocnice v Humpolci preniesli Dubčeka na nosidlách a už pri vedomí. Potom priletela letecká záchranka z Jihlavy. Dubčeka uviedli do umelého spánku a o 40 minút už ho preberali lekári na jednotke intenzívnej starostlivosti v pražskej nemocnici. Žiadna z konšpiračných teórií o jeho smrti sa doteraz nepotvrdila.“

Alexandre Dubčeka hospitalizvoli v nemocnici Na Homolce v Prahe, kde prekonal dve operácie a zomrel.

Pochovali ho v Bratislave, v Slávičom údolí.

Dubčeka sa stal 1. tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa 5. januára 1968. Verejnosť ho milovala. Bol nekonfliktný, usmievavý a snažil sa o demokratické reformy v rámci komunistickej strany.

Zrušil cenzúru, slobodu slova, zaviedol ekonomické reformy v prospech súkromného podnikania. Sovietom sa obrodný proces nepáčil. Viackrát si Dubčeka povolali na konzultácie, aj ho varovali.

Reformný proces v Československu ukončil vpád vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968.

„V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepodpísal bol František Kriegel,“ uvádza wikipedia.

Dubček potom ešte chvíľu pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia a veľvyslanec ČSSR v Turecku.

V roku 1970 bol nútený sa verejného života vzdať a pracoval v robotníckych profesiách takmer 20 rokov, až do Nežnej revolúcie v roku 1989.

Po revolúcii neúspešne kandidoval na prezidenta. Stal sa ním Václav Havel. Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia v Prahe. V tejto funkcii tragicky zahynul.