„Po okupácii ČSSR v auguste 1968 sa Jan Palach zúčastnil na viacerých protestných akciách vrátane študentského okupačného štrajku v dňoch 18. - 21. novembra 1968. O to viac bol skľúčený nastupujúcou normalizáciou a šíriacim sa pocitom beznádeje. Aby vyburcoval verejnosť z letargie, rozhodol sa obetovať to najcennejšie. Spôsob, akým sa rozhodol ukončiť svoj život, zrejme ovplyvnili správy o budhistických mníchoch, ktorí sa upálili na protest proti diskriminácii budhistov v Južnom Vietname,“ píše na stránke Ústavu pamäti národa Tomáš Klubert.

Zdroj: ÚPN

Ján Palach poskytol, deň po svojom čine v nemocnici, rozhovor psychologičke Zdenke Kmuníčkovej , ktorá sa o neho na oddelení popálenín v tom čase starala.

„Chcel som vyjadriť nesúhlas s tým, čo sa deje a prebudiť ľudí,“ odpovedal Jan Palach na otázku, čo ho viedlo k jeho činu. Tiež hovoril aj o tom, že má nasledovníkov. Uviedla to RTVS.

Obeť Jana Palacha nezostala jediná. Už 20. januára 1969 sa v Plzni upálil mladý robotník Josef Hlavatý (zomrel 25.1.1969) a vlna protestných samovrážd pokračovala až do konca apríla 1969. Podľa dnešných výskumov si z politických dôvodov siahlo na život 29 československých občanov, z ktorých sedem zomrelo.

Komunisti sa snažili všetky spomienky na Palacha zmazať a odstrániť. Dokonca jeho pozostatky, bez súhlasu rodiny, spopolnili a previezli z Prahy na cintorín vo Všetatoch, kde býval s rodinou.

Od 25. októbra 1990 je urna s popolom Jana Palacha uložená v pôvodnom hrobe na Olšanských hřbitovech.

Protestné zhromaždenia (tzv. Palachov týždeň), ktoré sa uskutočnili v Prahe pri príležitosti 20. výročia jeho úmrtia v roku 1989, boli predzvesťou pádu totalitného režimu.

Palachov čin by sme mali mať na pamäti v dobe, kedy niektorí vlády predstavitelia začínajú podporovať ruských režim, ktorý zabíja civilistov na Ukrajine a zároveň pranierujú študenta za to, že nepodal ruku prezidentovi.