Hoci Nezbudská Lúčka patrí medzi menšie obce v Žilinskom okrese, jej história je popretkávaná rôznymi zaujímavými udalosťami a faktami. Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1439 a prvotne sa uvádza ako „Vápenná Lúčka“. Ako už názov napovedá, vznik obce bol spätý s výrobou vápna na výstavbu Starého hradu, neskôr hradu Strečno, panských, cirkevných a postupom storočí meštianskych domov, a to nielen pre samotnú obec, ale aj vzdialenejšie osídlia. So súčasným prívlastkom Nezbudská sa obec prvýkrát spomína na začiatku 18. storočia a tento názov obec zdedila po vtedajšom richtárovi Nezbudovi.

Záplavové územie

V súčasnosti žije v obci do 400 obyvateľov. Je to možno málo, ale pre dedinu, kde takmer 60 rokov platila stavebná uzávera, je to lichotivé číslo. Ďalšou optimistickou vyhliadkou je fakt, že sa tu stavajú nové domy a do obce, kde žili prevažne obyvatelia nad 60 rokov, prichádzajú mladí ľudia. Pýtate sa, prečo sa v Nezbudskej Lúčke nemohlo tak dlho stavať? Územie obce sa totiž plánovalo využiť na výstavbu Vodného diela Žilina. Nezbudská Lúčka teda mala byť zaplavená, a preto sa obyvatelia sťahovali preč. Nakoniec sa záplavové územie posunulo bližšie ku Žiline a namiesto Nezbudskej Lúčky bola z mapy vymazaná pôvodná Mojšova Lúčka.

Ak sa teda rozhodnete navštíviť Starý hrad, radi by sme vás upozornili na ďalšie zaujímavosti, na ktoré môžete počas výletu natrafiť. Hneď na začiatku obce sa nachádza opustený asfaltový lom, kde sa v prvej polovici 20. storočia vo veľkom množstve ťažil prírodný asfalt. Údajne ako jediný v Európe. Lom síce spadá do katastra susedného Varína, odjakživa je však spojený s Nezbudskou Lúčkou, a preto mu aj prischol prívlastok „nezbudský“.

Tragické ukončenie ťažby

Bývala baňa je opustená od 60-tych rokov minulého storočia, kedy bola banícka činnosť na tomto mieste definitívne pozastavená. Dôvodom bola nielen spodná voda, ktorá začala obrovskú jamu postupne zalievať, ale aj pracovné nešťastie, pri ktorom zahynuli štyria baníci. Lom je dnes po okraj zaplnený vodou, ktorá má často nádych tyrkysovej farby a skutočnosť, že sa tu kedysi ťažil vzácny druh živice, pripomína už len strašidelná konštrukcia bývalej drvičky a kaplnka baníkov zasvätená sv. Barbore.

Lom je u miestnych obyvateľov kvôli svojmu nádychu tajomnosti miestom, kde často zablúdia. Môžete tu naraziť aj na rybárov a v lete na plavcov. Pozor, kúpanie v jazere je však na vlastnú zodpovednosť! Odohralo sa tu už niekoľko tragických udalostí, kedy zradné spodné prúdy stiahli nešťastníkov pod hladinu. V minulosti sa o toto miesto zaujímal investor, ktorý tu chcel vybudovať rekreačné stredisko. Nakoniec sa pre komplikované majetkové vzťahy tohto nápadu vzdal.

Najstaršia železnica

Pri starom zatopenom lome by sme teda mohli začať našu púť k Starému hradu. Pre väčší zážitok odporúčame nechať auto zaparkované pri cintoríne, nad ktorým sa nachádza spomínaný lom, a po ľavej strane železnice sa vydať k Starhradu, ktorý je od tohto bodu vzdialený asi 3,5 kilometra. Auto teda nechávame na parkovisku a vydávame sa po miestnej ceste smerom vpred. Prechádzame okolo železničnej zastávky Nezbudská Lúčka – Strečno, ktorá len pár rokov dozadu niesla názov „Strečno“. Za premenovanie zastávky bojovali obyvatelia Nezbuda 14 rokov, nakoniec sa im to po zložitých rokovaniach s ministerstvom dopravy podarilo.

Prechádzame ďalej popri „košicko-bohumínskej“ železnici, s ktorej výstavbou sa začalo v roku 1869 a v celej plánovanej dĺžke bola uvedená do prevádzky v roku 1872. Tento konkrétny úsek v Nezbudskej Lúčke bol vybudovaný v decembri 1871, čiže tento rok oslavuje 152 rokov. Pred nami sa na obrovskom skalnom masíve vypína ďalší hrad – hrad Strečno. Ten vznikol približne o jedno storočie neskôr ako Starý hrad, aby prevzal jeho pôvodnú funkciu – chránil pradávnu cestu cez Horné Považie. Vďaka mohutnému, viacnásobnému opevneniu bol Strečno najlepšie opevnený hrad v okolí.

Neznáma vápenka

Hrad Strečno nechávame za sebou a šliapeme do kopca nad obcou, z ktorého sa núkajú pekné výhľady na Nezbudskú Lúčku. Cestička, po ktorej kráčame, tu nie je odjakživa. Pred necelým storočím sa na týchto miestach nachádzala obrovská jama na ťažbu vápenca. Zdá sa vám to neuveriteľné? Nám taktiež, ale dobové fotografie hovoria jasne. Miesto, po ktorom prechádzame, bolo kedysi súčasťou priemyselného areálu na výrobu vápna. Len pár metrov od brehu rieky Váh, hneď oproti hradu Strečno stála továreň – vápenka s troma mohutnými pecami. Veď aj samotná história obce sa odvíja od ťažby vápenca, ako sme v úvode článku spomínali. Ohromujúce! Také malé územie a toľko nerastného bohatstva (vápenec, prírodný asfalt)...

V súčasnosti však už po ťažbe vápenca niet v obci ani stopy. Vápenka, ako ju vidíme na dobových fotografiách, bola postavená v období po prvej svetovej vojne a fungovala iba niekoľko rokov. Najprv sa vápenec ťažil v lokalite nad traťou, kde dnes stoja dva rodinné domy. Neskôr sa ťažba presunula pod hrad Strečno do oblasti nazývanej Paseka. Na tomto mieste dnes stojí rekreačná zóna Považského múzea v Žiline, a to replika stredovekej dediny s rovnomenným názvom. V roku 1925 postavili v susednej obci Varín novú vápenku a nezbudská bola postupne zrušená. Do dnešných čias sa z nej zachovala administratívna budova, ktorá bola prerobená na rodinný dom.

Nenápadná, ale ojedinelá kalvária

Nechávame za sebou spomienku na starú vápenku a kráčame ďalej v ústrety hradu. Pomaly šliapeme do kopca nad dedinou, ktorý na nazýva Hrby a na ktorom rastú staré vysoké topole. Tí, ktorí tadiaľto chodia pravidelne, určite zaregistrovali, že len nedávno bola v tejto lokalite vybudovaná krížová cesta. Ako sa dozvedáme od tunajších obyvateľov, kalvária vznikla pred troma rokmi (r. 2020) na urbárskych pozemkoch práve na popud miestneho urbariátu a miestnych veriacich obyvateľov. Malo ísť o nenápadnú krížovú cestu, ktorá by harmonizovala s prostredím.

To sa aj podarilo, jednotlivé zastavenia kalvárie sú zasadené do robustných skál, ktoré boli dovezené z Kurskej doliny pri Krasňanoch. Kalvária sa začína za druhým železničným mostom, oblúkom sa stáča späť do dediny a končí na kopci, kde rastú spomínané topole. Pri poslednom zastavení stojí drevený kríž, akurát na mieste, kde máme dedinu ako na dlani. Nenápadnú kalváriu si ľudia obľúbili, chodia tu duchovne rozjímať a potešiť sa výhľadmi na okolitú prírodu a hrad Strečno.

Vojenské kasárne

Keďže sme sa vybrali opačným smerom, najprv míňame posledné zastavenie spolu s krížom a postupne prechádzame okolo celej krížovej cesty. Kráčame dolu kopcom, pod ktorým sa rozprestiera rozľahlá lúka. Ďalej sa môžeme vybrať buď naprieč lúkou, alebo sledovať zastavenia a dostať sa na cestu, ktorá vedie k hradu popri Váhu.

Ani lúka s miestnym názvom Horica, ktorú míňame, nie je len tak obyčajným priestranstvom bez zaujímavej minulosti. Ako sa dozvedáme, na začiatku 50-tych rokov minulého storočia tu boli postavené vojenské kasárne. Tie podľa spomienok pamätníkov pozostávali z troch drevených „barákov.“ Budovy obývali vojaci, ktorí strážili železničné tunely a mosty. Keď už zanikol dôvod na túto lokalitu dozerať, vojaci sa presunuli do kasární v Strečne.

Hydináreň aj ihrisko

Tu to však zaujímavosťami nekončí. Po odchode vojakov boli kasárne prerobené na hydináreň, ktorá spadala pod Jednotné roľnícke družstvo vo Varíne. V súčasnosti tu môžete nájsť už len pozostatky z jej základov. Na lúke istú dobu fungovalo aj miestne športové ihrisko, ktoré sa neskôr presťahovalo do dediny. Dnes po bývalých využitiach tejto plochy niet ani stopy, resp. nespozorujete ani zvyšky z budov, kde sa kedysi chovali nosnice. Je až neuveriteľné, ako sa charakter krajiny dokáže v priebehu pár rokov zmeniť...

Keď už máme lúku za sebou, pokračujeme ďalej po lesnej ceste smerom k hradu. Pred nami je asi ešte kilometrová „štreka“. Stúpame mierne do kopca, ale krásna okolitá príroda nám všetku tú vynaloženú energiu raz-dva vráti. K hradu sa už z tohto miesta dostaneme poľahky, tu by sme ukončili náš dnešný Tip na výlet. O Starom hrade si napíšeme niečo nabudúce 😊.