Vznikla v Paríži ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a na jej čelo sa postavil Milan Hodža, bývalý predseda československej vlády a štyri dni dokonca aj prezident Československa po smrti Tomáša Garrigua Masaryka.

Hodža bol síce za obnovenie Československa, ale na zásade práva Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo postupovať spoločne. V snahe vyhnúť sa obvineniam zo separatizmu, transformoval Hodža začiatkom roka 1940 SNR na Česko-Slovenskú národnú radu (Č-SNR) a na spoluprácu pribral aj niekoľkých Čechov nespokojných s politikou prezidenta v exile Edvarda Beneša.

Na ustanovujúcej schôdzi Hodža kritizoval neustanovenie dočasnej vlády, nedostatočné zastúpenie Slovákov v Československom národnom výbore a odmietanie spolupráce so slovenskými politikmi. Ustanovenie Č-SNR Hodža oficiálne oznámil Benešovi 6. februára 1940 a vyzval ho na rokovanie o spolupráci. Beneš to však odmietol a zo sporu vyšiel víťazne. Hodža sa následne stiahol a od roku 1941 pôsobil v USA.

Dejiny slovenského parlamentarizmu úzko súvisia so zápasom Slovákov o národnú identitu a štátnu suverenitu. V júli revolučného roka 1848 začali poprední predstavitelia slovenského národnopolitického hnutia pripravovať prvé ozbrojené povstanie Slovákov. Koncom augusta a začiatkom septembra sa všetci jeho hlavní organizátori stretli vo Viedni.

V novovznikajúcom zbore dobrovoľníkov, ktorý mal tvoriť jadro povstaleckých ozbrojených síl, boli okrem Slovákov aj príslušníci iných národov. Spomedzi nich najväčšiu skupinu predstavovali študenti z Čiech a Moravy.

Prvá SNR sa sformovala v dňoch 15. a 16. septembra 1848 vo Viedni na zhromaždení približne 200 organizátorov povstania a príslušníkov zboru. Politickými predstaviteľmi SNR boli Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Za jej vojenských členov zvolili Bedřicha Bloudka, ktorý sa stal vojenským veliteľom zboru a Františka Zacha, náčelníka štábu.

SNR sa stala aj prvým slovenským vrcholným politickým orgánom, ktorý sa postavil na čelo ozbrojeného odporu proti maďarskej nadvláde a bojoval za národné požiadavky Slovákov. Jej programové ciele boli sformulované v máji 1848 v Žiadostiach slovenského národa.

Dobrovoľnícky zbor, ktorý pozostával z asi 300 mužov, opustil Viedeň 17. septembra 1848. Pri prechode moravských hraníc ho posilnilo ďalších približne 150 mužov. Na Slovensko dorazila ozbrojená jednotka 18. septembra. Pridávali sa k nej miestni obyvatelia, čím sa zbor rozrástol na niekoľko tisíc mužov.

O deň neskôr SNR vypovedala poslušnosť maďarskej vláde a vyzvala na celonárodné povstanie. Dobrovoľníkom sa podarilo postupne odzbrojovať vojenské posádky, ale 28. septembra 1848 po bojoch s uhorskou domobranou a cisárskymi vojskami povstalecké jednotky ustúpili opäť za rieku Morava.

Po septembrovom slovenskom povstaní predstavitelia SNR rozhodli v rokoch 1848 - 1849 organizovať už len výpravy slovenských dobrovoľníkov začlenených do rakúskej armády pod rakúskym vojenským velením. Začali sa v decembri 1848, pričom slovenský dobrovoľnícky zbor rozpustili v novembri 1849. V tom istom roku na jeseň skončila svoju činnosť aj prvá SNR.