Do jedného z turisticky najznámejšieho a možno aj najfotogenickejšieho miesta Gruzínska, Stepancmindy, sme vyrazili z Tbilisi. Teplé ranné lúče júnového slnka postupne zobúdzali do nového pracovného dňa hlavné mesto tejto Zakaukazskej republiky. Po deviatej hodine boli ulice plné automobilov smerujúcich do centra Tbilisi. My naopak metropolu opúšťame, naša cesta je voľná, vozovka je široká a kvalitná. Hlavné mesto Gruzínska je po niekoľkých minútach jazdy za zadným oknom nášho auta.

Vlastne sme si ani nestihli uvedomiť, že máme za sebou prvé kilometre po slávnej trase Gruzínskej vojenskej cesty. Tá spája gruzínske Tbilisi s ruským mestom Vladikavkaz na severnej strane pohoria Kaukaz. Naším autom putujeme popri pravom brehu rieky Mtkvari (rusky Kura). Krátko sa zastavujeme v meste Mccheta. Je to taký gruzínsky Vatikán, hlavné centrum miestnej religióznej turistiky. Mesto leží pri ústi rieky Aragvi do rieky Mtkvari.

FOTO: Gruzínska vojenská cesta spája gruzínsku metropolu Tbilisi s mestom Vladikavkaz v Ruskej federácii. Je to hlavná dopravná trasa pre fungovanie obchodu medzi severnou a južnou časťou Kaukazu.

Po Gruzínskej vojenskej ceste sme pokračovali niekoľko kilometrov popri rieke Aragvi (vzniká sútokom Čiernej a Bielej Aragvi – niečo vám to pripomína?). Pred obcou Natachtari po prvýkrát obiehame dlhú kolónu stojacích kamiónov. Neviem ako pre čitateľa, ale pre nás bolo viac ako dvesto odstavených nákladiakov, hlavne dvanásť metrových návesov, poriadne dlhá kolóna. V rade za sebou stáli hlavne gruzínske a ruské kamióny, veľa nákladiakov bolo z Kazachstanu, Arménska, Iránu. Zastúpenie mala aj nákladná doprava Tadžikistanu, Turecka a Bieloruska.

Podľa nápisov na plachtách návesov by si ale cestovateľ mohol myslieť, že tu jazdia hlavne Nemci, Poliaci, niekoľko Čechov a našiel by sa isto aj Slovák. Asi neurobím chybu v odhade, ak napíšem, že návesy sú výlučne použité, dovezené zo Západu. Pôvodnú reklamu na plachte tu nikto nerieši, dôležité je, aby plnila účel. Po ceste boli takého odstavené kolóny opakovane. Hlavné bolo nemať smolu a neocitnúť sa na jej konci v okamihu, keď jej polícia povolí pokračovať v ceste.

Cestovali sme japonským automobilom Nissan, ktorý si náš vodič Zaza kúpil ako používaný. Japonským píšem nie len vo význame, kde bolo auto vyrobené, ale aj kde jazdilo. V Japonsku sa jazdí vľavo, volant je na pravej strane. V Gruzínsku sa jazdí rovnako ako v kontinentálnej Európe a Rusku na pravej strane.

Obiehanie každej dlhej kolóny kamiónov bolo pre nášho šoféra Zazu v jeho japonskom Nissane celkom náročné na pozornosť. Inak celkom zhovorčivý Zaza zmĺkol. Spoza volantu na pravej strane je stále vyklonený doľava a veľmi pozorne sleduje, čo sa deje na ceste pred nami aj za nami.

Situácia za nami je veľmi dôležitá. Vždy sa nájde rýchlejšie idúce osobné alebo dodávkové auto, ktoré nás na relatívne úzkej a kľukatej ceste má potrebu obiehať. Keď nás v jednom prudkom klesaní na plný plyn obiehala cisterna s plynom, Zaza spustil hlasný a emotívny komentár. Z gruzínčiny sme fakt nič nerozumeli, ale nebolo ťažké uhádnuť, že Zaza o šoférovi cisterny nehovoril nič lichotivé. Keď sa situácia na ceste znovu upokojila a kamión bol už ďaleko pred nami, Zaza v pre nás zrozumiteľnej ruštine okomentoval cestného piráta:

„Samozrejme Armén! To sú najnedisciplinovanejší šoféri. Treba si na nich dávať poriadny pozor.“ Počas cesty sme zažili ešte dve či tri, z hľadiska bezpečnosti rizikové obiehania. Možno to bola len náhoda, ale vždy to boli arménske nákladiaky. Zaza na to zareagoval tak, že nám vyrozprával niekoľko anekdot o Arménoch.

Po Gruzínskej vojenskej ceste sme postupne minuli priehradné jazero Žinvali, nádherné kostoly obohnané múrmi s cimburiami v Ananauri, rieku Biela Aragva s množstvom táborov pre rafting, po stranách nás sprevádzali husto zalesnené kopce. Na horizonte pred nami sme v oblakoch občas zahliadli vrcholy kaukazského hrebeňa. Charakter krajiny sa zmenil potom, ako sme začali stúpať serpentínami nad obcou Mleta. Sýto zelené kopce s občasnými fľakmi bieleho snehu, hlboké strmé údolie, s množstvom bielych pohyblivých balvanov – veľkých stád pasúcich sa oviec.

Ako na všetkých cestách v Gruzínku ani tu nechýbali stáda pasúcich sa kráv priamo na okraji vozovky, ale aj len tak stojace v jej strede s výrazom prekvapenia v očiach, čo im tu komplikuje živor ta pohybujúca sa a vrčiaca kovová ozruta na kolesách. Ďalší dôvod, aby bol Zaza pri šoférovaní maximálne pozorný.

Trasa nás doviedla do jedného z hlavných gruzínskych lyžiarskych stredísk, Gudauri. Stojí tu už pomerne veľa hotelov a apartmánových domov, ďalšie sú vo výstavbe. Celkový architektonický dojem z Gudauri bol rovnako rozpačitý, aký máme doma z Demänovskej doliny.

FOTO: Kostol Najsvätejšej Trojice je postavený vo výške 2 170 m n. m. na kopci nad mestečkom Svätý Štefan.

Najvyšším bodom Gruzínskej vojenskej cesty je Džvaris Ughetl (Krížový priesmyk) vo výške 2 395 m n. m. Miesto v minulosti opakovane opisované v literatúre, ktoré oslovilo aj takých velikánov ako Lermontova a Dumasa. Pod priesmykom bolo na rozľahlejšej vysokohorskej lúke osamotene roztrúsených asi desať vysokých červených stanov.

Reklamná tabuľa s obrázkom bielej ovečky a výrazným červeným nápisom Halal pozývala cestujúcich k zastávke. Tú využívali návštevníci Gruzínska z Iránu ale hlavne početná skupina turistov prichádzajúcich zo Saudskej Arábie. Často sú to rodiny s dvoma a viacerými malými deťmi.

Muži si doma odložili na vešiak dlhé biele košele thóba a nahodili sa do európskeho športového oblečenia. Nepožívali ani ghutrou, tradičnú pokrývku hlavy. Ženy naopak ostali oblečené v tradičnom čiernom abáji s neodmysliteľným závojom. Roztrúsené stany im majú zaručiť rodinnú intimitu.

Nasledovalo klesanie do doliny rieky Tergi so skutočne veľhorskými kaukazskými panorámami. Po 153 km cesty z Tbilisi sme dorazili do cieľa v Stepancminde. Zo zadných sedačiek sa ozývajú hlasy našich dcér: „Po Gruzínskej vojenskej ceste sme navštívili Kanadu, Nový Zéland, Škótsko, Švajčiarsko a Faerské ostrovy za jedno odpoludnie. Nádhera.“

FOTO: Kazbek ( 5 033 m n. m.) je tretí najvyšší štít Gruzínska. Leží v bočnom hrebeni pohoria Veľký Kaukaz. Na úbočí hory sa vo výške asi 4 000 m n. m. nachádza Betlehemská jaskyňa. V ľadovej jaskyni vznikol v 6. storočí pustovnícky chrám. Legenda hovorí, že tu mali byť uložené jasličky, do ktorých bol v Betleheme uložený novonarodený Ježiš.

FOTO: Vyhliadka Gudauri. Z miesta, kde bola v roku 1983 postavená Arka družby, je nádherný výhľad na Gudaurskú priepasť.

FOTO: Ananauri bola v 16. až 18. storočí najdôležitejšia pevnosť na ceste z mesta Mccheta na sever do vnútra Kaukazu.

Viac cestopisov od Pavla Viteka si môžete prečítať na jeho stránke.