Dávid Neuschl sa venuje histórii Kremnice už desať rokov. V súčasnosti sprevádza turistov historickou Kremnicou a jej okolím a skúma takmer zabudnuté miesta tohto kraja. Stal sa autorom najväčšej zbierky fotografií zo života Františkánov v Kremnici a bol dobrovoľníkom pri záchrane dnes už opusteného kláštora, o ktorom nám vo februári poskytol rozhovor.

V dnešnom rozhovore Dávid priblíži históriu života nemeckej menšiny v okolí Kremnice, a povie aj o osude vlastných nemeckých predkov.

Kedy prišli do okolia Kremnice prví Nemci? Aký bol dôvod ich príchodu na územie Slovenska?

• Príchod Nemcov na dnešné územie Slovenska sa datuje zhruba na 12. storočie. Do Kremnice a jeho okolia prišli Nemci na pozvanie Uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou, ktorý 17. novembra 1328 udelil pôvodnej osade Cremnychbana mestské privilégia a po tomto dátume sa začal príchod Nemcov na územie dnešnej Kremnice a jeho okolia.

Pozvaní do Kremnice a jej okolia boli vďaka schopnostiam ťažiť zlato a iné nerasty hlbinne, pod povrchom zeme, čo sa v tom čase na území Slovenska robilo hlavne povrchovo alebo ryžovaním v potokoch. Zakladali nové dediny, pri Kremnici sú to dnešné Kremnické Bane v nemčine Johannesberg, Kunešov v nemčine Kuneschhau, Sklené v nemčine Glaserhau a mnoho ďalších obcí.

Aký bol ich život na území Slovenska? Zachovali si svoj jazyk, kultúru, obyčaje?

• Keď to zoberiem z poznatkov o lokalite Kremnica a okolie, ich život zo začiatku nebol ľahký. Hovorí sa, že prvé generácie Nemcov, ktorí tu prišli, mali život veľmi náročný. Prichádzali do neznámeho a nehostinného prostredia, v ktorom si postupne budovali svoje domovy. Nemci, ktorí sem do Kremnice a jej okolia prichádzali najmä zo Saska a Bavorska, si so sebou doniesli aj svoj jazyk, písmo – nemecký švabach, kultúru, a aj netradičnú architektúru, ktorá je typická pre územie Hauerlandu. Boli to hlavne jednoposchodové drevenice s pavlačou ale aj bez nej.

Typický nemecký banícky dom s pavlačou v obci Kremnické Bane. Zdroj: Archív Dávida Neuschla

V Kremnici a v okolitých bývalých nemeckých obciach sa niekoľko takýchto domov z 18. a 19. storočia zachovalo. Zachovali sa aj pôvodné nemecké knihy písané v tomto jazyku. V súčasnosti sa už táto pôvodná kultúra Nemcov, ktorá tu pretrvávala mnoho storočí, pomaly vytráca. Už len pár ľudí vie hovoriť pôvodným dialektom (každá obec mala iný), či písať švabachom.

Útlak nemeckej menšiny na Slovensku eskaloval už počas druhej svetovej vojny, sú známe aj masakre, pri ktorých boli členovia nemeckých menšín vyvraždení. Masakra v Magurke si vyžiadala život takmer sedemdesiatky karpatských Nemcov. Ako Nemcov vnímali Slováci? Aké nálady boli v spoločnosti?

• Až druhá svetová vojna doniesla väčšie problémy v spoločnom nažívaní Nemcov a Slovákov. Dovtedy tieto národnosti nažívali spoločne v pokoji a tolerovali sa. Je to žiaľ smutné, že menší holokaust na území Slovenska sa na Nemcoch konal hlavne počas SNP. Aj z mojej rodiny bol pri takejto tragickej udalosti popravený jeden prastrýko. Zabili ho v tom čase, keď jeho manželka čakala dieťa. Vtedy už začali byť nálady trochu naštrbené a škrípalo to aj v medziľudských vzťahoch. Ľudia verili, že keď skončí vojna, ktorá sa chýlila ku koncu, sa vzťahy napravia a budú si všetci spoločne nažívať tak, ako ich predkovia. Ale žiaľ, opak bol pravdou.

Nad myšlienkou znížiť počet Nemcov v ČSR odstúpením niektorých pohraničných výbežkov Nemecku uvažoval aj v dobe vzniku ČSR a použil v septembri 1938 počas mníchovskej krízy Dr. Beneš. Niekoľko dekrétov prezidenta Edvarda Beneša tvorilo podklad pre ich povojnové vysídlenie. Akú rolu vo vysídlení zohrali Benešove dekréty?

• Benešove dekréty urobili na Nemeckom obyvateľstve obrovskú škodu, ktorá sa nedá, žiaľ, už nijako napraviť, keďže veľká časť z neho musela odísť do Nemecka. Karpatských Nemcov na našom území v roku 1910 žilo 198 755, v roku 1940 130 192 a v roku 1950 už na Slovensku žilo tých, ktorí sa hlásili ku tejto menšine len 4794. Pri poslednom sčítaní v roku 2021 sa ku čisto nemeckej národnosti hlásilo 3318 ľudí. Keď to zoberieme z pohľadu čísel, Slovensko prišlo o mnoho obyvateľov a aj pracovnú silu, či typický znak, ktorý robil Slovensko Slovenskom. Týmto sa Slovensko ochudobnilo.

Politické rozhodnutie o vysídlení osôb nemeckej národnosti bolo schválené v rámci dohody na Postupimskej konferencii 2. augusta 1945. Ako toto rozhodnutie zasiahlo občanov nemeckej menšiny? V akých krokoch prebiehalo?

• Ako som už v predchádzajúcej otázke trochu spomenul o osude Nemcov, tak toto rozhodnutie malo pre obyvateľstvo žijúce na Slovensku fatálne následky. Bola to spoločná kolektívna vina, napriek tomu, že mnoho Nemcov počas II. sv. vojny nemalo nič spoločné s Hitlerovským režimom. Žiaľ, mali tú smolu, že boli Nemcami. Ľudia, ktorí mali svoje majetky - domy, polia,... boli im konfiškované a prepadli v prospech štátu. Prichádzali postupne aj o svoje práva. Stávali sa druhotriednymi občanmi.

Mali Nemci možnosť odvolať sa či zostať?

• Tieto pokusy často ostávali bez pozitívnej odozvy. Rozhodnutie bolo dané, a keď im vtedajší štát bral majetky a práva, nič iné im neostávalo, ako odísť. Niektorí mali to šťastie, a aj po rozhodnutí štátnych orgánov o vysťahovaní neodišli. Tak aj moji predkovia, rodina Dávida Lichtnera z Piargov (dnešné Kremnické Bane). Mali to však náročné. Nemohli chodiť nakupovať skôr ako po 10:00 hodine, kedy už v obchodoch veľa tovaru nebolo, nemohli vyučovať ako pedagógovia na školách alebo študovať. Často boli prepúšťaní zo zamestnaní len preto, že boli Nemci a mohli robiť iba bežnú robotu, aj keď vzdelanie mali väčšie, hovoriť na verejnosti po nemecky už viac nesmeli. Mohli zostať bývať vo svojich domoch, tie však prepadli štátu a tak za bývanie museli platiť nájomné.

Dávid Lichtner s manželkou Margitou, s ich deťmi, vnúčatami a nevestou. Oni ako jediní z mála Nemcov nakoniec ostali bývať na Slovensku na Kremnických Baniach. Zdroj: Archív Dávida Neuschla

Ako vyzeralo samotné vysídlenie?

• Nemci, ktorí boli zo Slovenska vysťahovaní, si zo sebou mohli vziať iba pár osobných vecí. Najprv boli sústreďovaní do zhromažďovacieho (koncentračného) tábora, ktorý bol v Novákoch a odiaľ išli vlaky do Nemecka. Väčšie vlaky išli do východného a menšie do západného Nemecka. Niektorí Nemci tento presun neprežilo.

Ako vysídlenie zasiahlo tvoju rodinu? Hlásiš sa aj ty k nemeckej národnosti? Vieš, kde teraz žijú tvoji predkovia?

• Moji predkovia boli Nemci a po skúmaní histórie mojej rodiny som sa dopátral až do začiatku 18. storočia. Pochádzali z dedín Kunešov a Kremnické Bane. Tieto obce boli kedysi čisto nemecké a moji rodičia sú tiež Nemci, nemám dôvod sa ku tejto národnosti nehlásiť. Vysťahovanie moju rodinu roztrhalo, jedni odišli do Nemecka a druhí nakoniec ostali na Slovensku. Môj predok, Dávid Lichtner a jeho manželka prišli o svoje majetky, neskôr im boli z malej časti prinavrátené. Boli tiež perzekvovaní, Dávida Lichtnera v práci prepustili. Keby sa ho nezastal MNV (Miestny národný výbor) na Kremnických Baniach, tak by tiež veľmi pravdepodobne musel odísť. Keď to zoberiem z môjho pohľadu, som rád, že aspoň oni ostali, kto vie, kde by som bol, a či vôbec, keby nakoniec odišli. Momentálne žije moja rodina v Nemecku – Zwickau a Remscheid a v Rakúsku - Viedeň.

List, v ktorom sa MNV na Kremnických Baniach zastáva Dávida Lichtnera a jeho rodiny, aby nemusela odísť. Zdroj: Archív Dávida Neuschla

V roku 1990 vznikol na Slovensku Karpatskonemecký spolok za cieľom spojiť príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku s bývalými obyvateľmi nemeckých obcí, vysídlených po druhej svetovej vojne, dnes žijúcich v Nemecku. Vnímal si činnosť tohto spolku aj v okolí Kremnice?

• Tento spolok a jeho aktivity veľmi dobre poznám. Aj vďaka nemu sa na Nemcov nezabudlo. Moja už nebohá stará mama - omama, ako sme jej familiárne hovorili, odoberala každý mesiac od tohto spolku časopis Karpattenblat, ktorý tento spolok vydáva. Vďaka tomuto spolku sa na Slovensku organizovali a organizujú rôzne podujatia či stretnutia pôvodných obyvateľov vysídlených do Nemecka. V týchto dňoch už spolok v okolí Kremnice aktívne nefunguje. Posledná generácia Nemcov narodených v Kremnici a jej okolí vymiera a s ňou aj pamiatka na obyvateľov, ktorí tu s nami ako susedia po stáročia žili.