Na svet prišiel 16. marca 1828, narodil sa do rodiny evanjelického farára v Slavošovciach. Jeho rodina bola mnohodetná, pochádzal z deviatich detí. Nemali peňazí na rozdávanie, ale milujúci rodičia sa postarali o to, aby sa Pavlovi dostalo kvalitné vzdelanie. Najprv študoval v Rožňave, potom v Miškovci a za štúdiom teológie sa vydal na vychýrené Evanjelické lýceum do Levoče. Do rukopisného zábavníka Holubica prispieval básňami a zápismi ľudových rozprávok, prekladal diela svetových autorov. Jeho radostný život poznačila povinnosť narukovať a následné kruté vojenské podmienky, ktoré mu podlomili zdravie a zanechali hlboké stopy aj na jeho duši.

Zdroj: Facebook/ Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky

V roku 1850 úspešne zložil kandidátsku skúšku a začal pracovať na fare v Revúcej. Názory osvietencov tej doby považovali rozprávky za bludné príbehy, ktoré v modernom svete nemali miesto. Evanjelický farár Samuel Reuss, ktorý pracoval na fare, kde Dobšinský prišiel, mal však iný názor a nebál sa ho povedať svetu. Pre neho rozprávky predstavovali bohatstvo ľudovej kultúry, obsahujúce cenné stopy života predkov. Jedinečnosť Pavla Dobšinského spočívala v jeho schopnosti pretvoriť staré príbehy a dať im novú, svojskú podobu. Veril, že rozprávka má byť zrkadlom tvorivosti jej rozprávača a zasahoval do príbehov podobne, ako štúrovci.

Ako kňaz pôsobil po Revúcej na ďalších miestach, kým nedostal prácu na Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Tu sa zameral na folkloristické práce, venoval sa najmä ľudovým rozprávkam, ktoré boli svojou jednoduchosťou nadčasové.

Za najšťastnejšie obdobie v živote Pavla Dobšinského sa považujú jeho roky strávené na fare v Drienčanoch. Tu prežil roky v komunite pracovitých a vľúdnych ľudí, venoval sa včelárstvu i záhradkárčeniu. Oženil sa celkom dvakrát, jeho prvou manželkou bola Paulína Schmidtová, druhýkrát si zobral Adelu Medveckú-Čajakovú, vdovu po jeho kamarátovi Jankovi Čajakovi. Milá zaujímavosť je, že svoju druhú ženu oslovoval láskyplnou prezývkou „Atalienka“ po jednej rozprávkovej postave.

Zdroj: Facebook/ Región Gemer, foto MAS Malohont Jozef Mačuda

Neprestajne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje i povery. Pred publikovaním ich v rámci svojich úprav zbavil erotickosti, ale aj nevhodného humoru, ktorý by rozprávky postavil mimo dosah detských čitateľov. V období krátko pred smrťou vydal „Prostonárodné slovenské povesti,“ ktoré ostávajú veľavýznamným súborom slovenských rozprávok.

Zomrel 22. októbra v roku 1885. Pavol Dobšinský pre literatúru predstavoval neprekonateľný prínos. Tak, ako v jeho milovaných rozprávkach, aj jeho vernosť tomu, čo miloval, bola napokon odmenená. Jeho práca ďaleko presiahla svojho autora a žije aj v dnešných dňoch. Na jeho pamiatku sa začítajte do niektorej z rozprávok a nechajte znova zvíťaziť múdrosť nad hlúposťou, pravdu nad klamstvom a dobro nad zlom.

Pri spracovaní témy sme vychádzali z informácií z nasledujúcich zdrojov: Osudy osobností Slovenska (Jozef Leikert)